Dvaja kamaráti sa vezú autom a stane sa im nehoda. Prežijú. Sú spolu v nemocnici. Jeden je šťastný, druhý nie. Ten prvý vraví:” Ako dobre, že sme to prežili. Tak sa teším, že máme len pár zlomenín, mali sme vážne šťastie.” Avšak druhý vraví: ”Muselo sa nám to stať? Sme tu teraz v nemocnici úplne dolámaní. Aký je život krutý, že sa nám stala táto strašná nehoda!”
Dvaja ľudia. Jedna situácia. A napriek tomu dve úplne odlišné pohľady.
Prečo je to tak? A ako tento príbeh súvisí s nami?
Dovoľte mi podeliť sa s mojim názorom na túto tému.
Vďačnosť verzus sťažovanie
V tomto známom príbehu boli dvaja ľudia. Dvaja ľudia, ktorým sa stala presne tá istá vec. Aj tak reagovali úplne ináč.
Čo si môžeme na nich všimnúť?
Ten prvý bol vďačný, ten druhý sa sťažoval, bol nevďačný.
Určite poznáte príklad o poloprázdnom a poloplnom pohári. Ide o uhoľ pohľadu.
Čo je to vďačnosť? Podľa mňa je to schopnosť vážiť si realitu takú, aká skutočne je. Byť zmierený s ňou a mať z toho radosť.
Sťažovanie je pravý opak vďačnosti. Nevážime si realitu. Nie sme radostní z toho čo sa odohráva v skutočnosti a prítomnosti. Chceli by sme aby sa dialo niečo iné, ako sa deje.
Sťažovanie hovorí: ”Ak bude tak a tak, vtedy budem šťastný.”
Vďačnosť vraví:” Je tak a tak, a za to som vďačný.”
Ako si nekomplikovať život
Jedného zimného večera som mal veľmi premrznuté nohy. Bolo to dosť nepríjemné. Tak som si dal tie najhrubšie ponožky, ktoré som doma našiel. Moje nohy zacítili blahodarné teplo. Konečne! Ten pocit bol neopísateľný. Zacítil som vďačnosť a následné šťastie. Z takej maličkosti.
Chcete byť šťastný? Dajte si pohár vody! ….Nezmysel však? Dajte si pohár vody na púšti a uvidíte, že to až taký nezmysel nebude. Môžeme aplikovať minimalizmus aj v oblasti šťastia, tešiť sa z maličkostí.
Žijeme v raji?!
Určite poznáte staré známe: “ Čo by zato dali africké deti!” Ale zamysleli ste sa skutočne niekedy nad tým?
Bežné problémy našej spoločnosti by boli v niektorých krajinách na smiech. Jeden môže byť nespokojný so svojou prácou na Slovensku, ale čo by zato dal nejaký Ázijčan, čo drie v továrni za drobné?
Niekedy sme smutní zo zlých vzťahov s ľuďmi, ale čo by zato dali obyvatelia vojnových oblastí? Hoci i za hádky s tými, ktorí im už dávno navždy odišli.
Keď si uvedomím šťastné podmienky v akých žijem, zrazu sa na problémy pozerám ináč. Mnohokrát, keď si idem ľahnúť do postele, tak prežívam pocit radosti. Pocit blaha zato, že žijem v krajine v ktorej je mier. Za to, že mám čo jesť. Veselosť zato, že mám dobrú rodinu a ľudí okolo seba, čo stoja pri mne.
Veď králi v stredoveku nemali taký luxus a komfort aký máme dnes my. A to si hovoríme, že nie sme bohatí. Sme. Napríklad oproti niektorým svetadielom sme až nechutne bohatí. A áno, to i tí chudobnejší z nás. Je začo byť vďačný.
Avšak život je veľakrát i ťažký. Choroba, trápenie v rodine, nešťastie. Vtedy nie je hanbou sa vyplakať. Avšak vždy je aspoň pár dôvodov na radosť.
Známy motivačný speaker Nick Vujicic nemá ruky a ani nohy. Ukazuje jasný príklad, že napriek tomu vie byť šťastný. Vždy je nejaká cesta. Nádej umiera posledná. Dokým nám bije srdce môžeme život zmeniť k lepšiemu. Milovať i byť milovaní. A pamätajme, že je tu Boh, ktorý nás miluje a stojí pri nás i v ťažkých časoch.
Nie je hanba mať sa zle, keď sú na to vážne dôvody. Hanbou je byť nešťastný, keď dôvody nato nie sú.
Ľudia potrebujú neustále impulzy, aby boli šťastní
Veľa ľudí nemá žiaden väčší dôvod na nešťastie. Len nemajú dôvod na šťastie.
Ak na otázku “Ako sa máš?” odpoviete “Super, výborne, úžasne.”, vždy vás opýtajú na dôvod. Prečo by mal byť nato nejaký dôvod? Na odpoveď “dá sa, ujde to” dôvody nikto nepotrebuje.
Považujeme to za štandard. Mať neutrálnu náladu. Nudiť sa. Potrebujeme silné dôvody a rozptýlenie nato aby sme sa mali konečne dobre. Ďalšiu dávku. Ďalšie zážitky. Konkrétne dôvody na šťastie.
Niekedy to tak nebolo. Štandard bol mať sa dobre. Radovať sa. Objavovať.
Bolo to v časoch, keď sme boli malé deti. Radovali sme sa, skákali a tešili. Nepotrebovali sme nato milión dôvodov. Len sme boli. Dôvod na šťastie bol, že “sme”. Padli sme, poplakali sme si a potom sme sa znovu radovali.
Avšak keď sme vyrástli spoznali sme čo je to nuda. Takýmto menej hanblivým názvom ľudia volajú prázdnotu. Pritom život nám ponúka plnú hrsť radosti. Už len jediný výdych a nádych toho že žijeme nás môže naplniť obrovskou radosťou. Vďaka Bohu za život.
Aby sa toto “dá sa” zmenilo na radosť potrebujeme nejaký dôvod. Pritom stačí len jedno. Uvedomiť si začo všetko môžeme byť vďačný.
Polená pred nohy. Nekonečné podmienky.
Raz som išiel s kamarátom vonku a vravel mi, že keď nemá práve žiadnu priateľku tak nevie byť skutočne šťastný. Prišlo mi ho ľúto. Pretože podmieňuje svoje šťastie tým, že má priateľku. Ja som single a som šťastný, pretože si nedávam takéto podmienky.
Poznáte to! Budem šťastný až! Ak toto, ak tamto. Ak dosiahnem to čo chcem. A potom čo? Príde pocit eufórie a zas si nájdeme nový cieľ a niečo nové čo nám chýba.
Mať cieľ je super. Mať poleno pod nohou nie. Aký je rozdiel?
Keď máme cieľ, tak sa tešíme po ceste. Tešíme sa keď kráčame za jeho dosiahnutím. Naopak, keď máme poleno, tak sme nešťastní a nespokojní, kým nedosiahneme to čo chceme.
Život je cesta. Ako rieka plynie. Aj keď dosiahneme cieľ, šťastie z neho nevydrží večne. Stanovíme si ďalší a to je veľmi dobré. Zlé je, keď sa tešíme iba v tých zopár momentoch, keď cieľ dosiahneme. Veď omnoho múdrejšie je tešiť sa už po ceste.
Čím menej podmienok si človek pre šťastie dáva, tým šťastnejší vie byť. Čím je za viac vecí vďačný, tým šťastnejší je.